Pamätáte si, keď som vás v marci informovala o písomnej časti našej maturity? Začínala som slovami: „Maturita – formalita. Možno za vašich čias…“ Veru, v ničom z tohto som sa nemýlila. Opäť sa vám prihováram, aby som vám sprítomnila posledné chvíle maturantov na našom gymnáziu a previedla vás neopakovateľným dňami našej rozlúčky a ústnej časti maturity. Poďme si to trochu celé zrekapitulovať. V polovici marca sme absolvovali písomnú časť maturitnej skúšky a na výsledky sme si počkali dlhšie ako v najnapínavejšom filme. Prišli nám totiž až v máji, 10 dní pred ústnou časťou maturity. Musím nás pochváliť, že maturitné testy zo slovenského jazyka, anglického jazyka a matematiky každý úspešne zvládol. A ani zďaleka neboli jednoduché :-)
Od marca do polovice mája sme sa ešte v maturitných predmetoch snažili doučiť to, čo maturant potrebuje vedieť, aby sa pred komisiou nemusel hanbiť. Prišiel máj a s ním aj rozlúčka so školou, ktorá už roky nesie čarovný názov Posledný zvonček. Nám posledný zvonček zazvonil 15. mája v piatok. Samozrejme, že sme si najprv v triedach s našimi triednymi profesormi pospomínali na naše začiatky a ustráchané pohľady v prvom ročníku, na dištančné vyučovanie a na časy, kedy rozcvička z matematiky alebo nečakaná „prepadovka“ z fyziky boli najväčším problémom. Bol to aj vzácny čas, keď sme ešte raz mohli v súkromí našich tried triednym učiteľom Mgr. Renáte Madzinovej (IV.B) a Ing. Andrejovi Belovežčíkovi (IV.A) osobne vyjadriť úctu a vďaku za ich prístup, trpezlivosť, vytrvalosť a starostlivosť počas celých štyroch rokov. Aj touto cestou ďakujeme, že to nikdy s nami nevzdali, boli vždy ochotní a podporili nás v akejkoľvek situácii. Čím sme straší, tým zreteľnejšie to vidíme.
Aj žiaci základnej školy počuli naše mená v školskom rozhlase a tušili, že sa práve deje niečo veľmi dôležité. Každý z nás, maturantov, sa cítil poctený, keď začul svoje meno v školskom rozhlase. Veru, to treba zažiť…. Predpoludním sme s maturitným tablom a kvetmi v rukách smerovali do klubovne, aby sme sa so všetkými spolužiakmi a učiteľmi oficiálne rozlúčili, znova poďakovali, zaspievali a darovali kvety.
Áno, maturita je v dnešnej dobe úplná samozrejmosť, no len málokto si pamätá, čo všetko nás to stojí. Úprimne, ruku na srdce, koľkí z nás to chceli vzdať len vďaka nevydarenej písomke z chémie, popleteným rokom na dejepise alebo komplikovanej gramatike? Ale nikdy sme to nevzdali vďaka našim profesorom, ktorí nás vždy vyviedli z bludiska našich trápení. Ďakujeme Vám.
Po rozlúčke s pedagógmi, žiakmi i kuchárkami nasledoval čas, „keď idú maturanti mestom“. O svoje šťastné chvíle sme sa mohli s nadšením podeliť aj s okoloidúcimi a známymi, lebo zdieľaná radosť je dvojnásobná radosť.
Začal akademický týždeň. Došlo nám, že, prívlastok akademický tu nie je len tak zo srandy. Až počas neho sme si uvedomili, čo vieme, ale aj čo nevieme a čo poniektorí z vlastnej viny zanedbali. Ťažko za týždeň dohnať 4 roky. Museli sme stavať na tom, čo sme sa poctivo naučili a dobehnúť to, čo sme si nechali prejsť pomedzi prsty. Zo začiatku ide všetko ako po masle, poviete si: „Mám ešte týždeň!“ Ku koncu týždňa však prichádza jemný stres, ktorý sa nezastaviteľne stupňuje, nehovoriac o nedeli. Vtedy som si uvedomila, že asi už ide ozaj do tuhého. Iste nie som jediná, ktorá od stresu počas týždňa nemohla oko zažmúriť. „Budem mať šťastnú ruku? Neprekvapí ma otázka od predsedu maturitnej komisie? Čo ak pohorím?“ Áno, postupne sme sa dostali do fázy pochybovania o sebe.
Hneď v pondelok ráno maturitného týždňa začalo intenzívne skúšanie podľa presne určeného harmonogramu. Všetci študenti majú povinnú maturitu zo slovenského jazyka a literatúry a anglického jazyka. Ďalšie dva maturitné predmety sme si vyberali podľa toho, akým smerom sa bude uberať naše vysokoškolské štúdium – biológia, dejepis, geografia, chémia, matematika, informatika, občianska náuka. Ráno sme prišli do školy vždy o čosi skôr a netrpezlivo čakali na chodbe, kým príde náš čas, a to doslova. Pocity, ktoré nás sprevádzali, sa miešali: neistota, obava, panika, napätie, očakávanie… Stres sa vystupňoval po príchode do maturitnej miestnosti. Za zeleným stolom nás čakala odborná komisia, ktorá pozostávala z cudzieho predsedu a dvoch našich vyučujúcich daného predmetu. Hneď po predložení občianskeho preukazu prišla na rad naša “šťastná ruka”, kedy sme si s očakávaním i neistotou ťahali otázku. Na prípravu odpovede sme mali 20 minút času. Potom nasledovalo 20 minút samostatnej odpovede. Keď sme vyšli z miestnosti, nastala úľava, ale aj pochybnosti, či sme povedali všetko, čo o téme vieme. Až po vyhlásení výsledkov nám skutočne odľahlo a prišla radosť. Takto sa to opakovalo pri každom predmete, kde sme predviedli, čo sme si na našom gymnáziu za 4 roky osvojili. Maturitu sme ukončili vo štvrtok úspešnou odpoveďou z anglického jazyka. Najkrajší pocit sme prežívali pri padaní rúk s členmi komisie, ktorí nám s prajnosťou zablahoželali k úspešnému zavŕšeniu stredoškolského štúdia.
Teraz, po štyroch rokoch už môžeme sumarizovať. Počas štúdia – učenie, písomky, odpovede, povinnosti, stres, ale aj vedomosti a zážitky. Na konci štúdia – príprava, zodpovednosť, napätie, obavy, odpovede pred komisiou, ale aj úľava a radosť.
V mene tohtoročných maturantov ďakujem všetkým pedagógom, že nás cez akékoľvek prekážky priviedli až k úspešnej maturite, a našim drahým rodičom, že vždy stáli, stoja a budú stáť pri nás.
Verím, že aj keď etapu stredoškolských čias pomaly uzatvárame, budeme vždy na naše Gymnázium v Stropkove spomínať len s láskou.
Klaudia Hanaková
Gymnázium v Stropkove